História

Názov Okoč nesie obec spojená z osád Okoč a Opatovský Sokolec na Podunajskej nížine, na severovýchode Žitného ostrova. Okoč a Opatovský Sokolec sa spojili v roku 1976.

Opatovský Sokolec 

– Územie obce bolo podľa archeologických výskumov obývané už v 8.-9. storočí.

          Prvá písomná zmienka o Opatovskom Sokolci pochádza z roku 1221. Mená obce: 1243- Zolonta, 1263 – Zalonchazakalus, 1268 – Villa superior, que eciam Zakalus nominatur, 1323 – Felzakalus, 1773 – Apácza Szakálos, 1848 - Apácaszakállas, 1948 - Opatovský Sokolec (Apácaszakállas).

          V stredovekej listine z roku 1262 sa uvádza, že obec ležiacu medzi riekami „Challo“ a „Vaag“ dáva kráľ Bela IV. do vlastníctva ženského kláštora na ostrove „Nyúlsziget“ (dnes Margitsziget - Margitin ostrov v Budapešti). V ďalšej listine z roku 1267 uvádzajú usadlosť pod menom Zalánk Zakállas, ktorá jednak patrí ku hradu v Komárne, jednak k spomínanému ženskému rádu. V listine z roku 1268 sa vyskytuje pod názvom villa superior Zakalus. V roku 1347 sa uvádza ako mýtne miesto. Ďalších rokoch tu mali majetky synovia pána Danch, Ferenc Felpéczy, a János Szentpéteri. V 17. storočí patrí k rádu benediktínov na Panónskej hore, neskôr klariskám v Bratislave. V 18. storočí, po zrušení rádov sa obec dostáva do královskej dŕžby, odkiaľ ju získa rodina Eszterházyová.

          Podľa štatistických údajov z roku 1787 bolo v obci 87 domov a 657 obyvateľov. V roku 1828 už uvádzajú 140 domov a 953 obyvateľov. Obyvateľia boli prevažne reformovaného vierovyznania. Reformovanú cirkevú školu navštevovalo okolo 130 žiakov. Deti katolíkov chodili do katolíckej školy v Okoči. Obyvateľia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chvom dobytka. Na začiatku 20. storočia sa zmenilo náboženské zloženie obce, lebo nový majiteľ väčiny pozemkov, cukrovar v Sládkovičove (Diószegi Cukorgyár), priniesol do obce veľa nádenníkov z iných, katolíckych obcí. Historické udalosti 20. storočia neobišli ani našu obec. I. a II. svetová vojna si vyžiadali svoje obete. Muži padli na fronte, Židov uniesli do koncentračných táborov. Ani po vojne však neskončili utpenia: nasledovali deportácie, vysídlenie obyvateľstva, odobratie majetku, družstevňovanie. V 60-tych rokoch však sa situácia začala meniť: verejný vodovod, elekrina, asfaltovaná cesta zvyšovali životnú úroveň tu žijúcich. Väčšina obyvateľov pracovala v poľnohospodárskom družstve.

Okoč 

– prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1268 v tvare: Ekech pertinet ad castrum. V tom čase patrila k  hradnému panstvu Komárno. Ďalšie tvary pomenovania obce: 1349 – Possesio Eketh, 1422 – Ekech, 1786 Ekecsch, 1927 – Ekeč, 1948- Okoč /Ekecs/. Presný význam mena nie je známy, pravdepodobne pochádza z mena niekdajšieho vlastníka. Podľa listiny z roku 1268 patrila k hradnému panstvu Komárno. Neskôr tu majú statky ostrihomské arcipiskupstvo a mníšky na Margitinom ostrove. Zachovali sa z tých čias súdne dokumenty v štátnom archíve. Kráľ Ferdinand I. uzavrel súdny spor listinou z roku 1550, v ktorej vyslovuje práva a povinnosti okočanov voči hradnému panstvu. Určitú čast územia obce vlastnili naďalej mníšky na Margitinom ostrove. Po bitke pri Moháči však aj mníšky museli ujsť z ich pôvôdného kláštora. Útočisko našli u klarisiek v Bratislave a v Trnave. Postupne sa s nimi splývali a tak aj ich majetky sa dostali do držby klarisiek.

          Neskôr, v 18. storočí väčšia časť obce patrila rodine Zichyovej. Veľká časť obyvateľstva však nebola ochotná platiť vyrúbané ťarchy a radšej sa odsťahovala. Zemepán preto do obce prisťahoval rodiny z iných svojich majetkov. Boli to najmä slovanské rodiny, pravdepodobne z juhosolvanských obcí. To dosvedčujú dodnes zachované priezviská: Lukovics, Dobri, Sedlák, Krastenics a pod.

          V roku 1828 mala obec Okoč 124 domov a 887 obyvateľov. V roku 1849 sa v chotári obce odohrala menšia bitka medzi povstaleckými a cisárskymi oddielmi.

          Na starej obecnej pečati sa nachádza ryba, symbol starodávneho rybárskeho remesla. Okočania od nepamäti požívali rôzne výsady a oslobodenia. Ako poddaní komárňanského hradu (hradná čelaď) ich povinnosťou bola iba výroba a oprava rybárskeho náčinia na rybárskom mieste Asód, stavanie jazovej hrádze a odvedenie určitej časti z úlovku komárňanskému hradu, respektíve cirkvi. Preto v histórii obce zohrávalo najdôležitejšiu úlohu rybárstvo. Najcennejšou rybou bola vyza, táto veľká ryba, ktorá sa sem priplávala každoročne i dvakrát z Čierneho mora trieť a váži 2-3 metráky. Zo stredovekých listín vyplýva, že na rybných trhoch bolo živo, obrat s rybami bol veľký. Na rybnom trhu mali rybári – vyzári svoj vlastný stánok. Vyhľadávali ju kupci zo širokého okolia pre jej chutné mäso, ktoré bolo pochúťkou panovníckych stolov.

          V roku 1891 obec už mala železničnú stanicu, poštu a sporiteľňu. Do roku 1920 v obci boli dve cirkevné školy: katolicka a reformovaná, s počtom detí cca. 130 a 60. Vyučovalo sa v jednej alebo vo dvoch triedach, v šiestich ročníkoch. Výuka bola doobeda aj poobede. Popri triviálnych základných predmetoch: čítanie, písanie a počítanie hrala dôležitú úlohu vierouka.

          Po prvej svetovej vojne, na základe Trianonskej zmluvy pripadla naša obec Československu. Od tej doby sa zaviedol nový povinný predmet: slovenský jazyk. Na základe pozemkovej reformy prichádzali noví kolonisti, ktorí sa usadili na pôde bývalých veľkostatkov. Tak vznikli v okolí obce nové usadlosti, kolónie, ako napr. Dropie. Otvorila sa tu štátna škola s vyučovacím jazykom slovenským.

          Na základe Viedenskej arbitráže z roku 1938 pripadla naša obec Maďarsku. Začala sa druhá svetová vojna, ktorá zanechala svoje stopy aj v našej obci. Muži museli narukovať, neskôr aj školy zatvorili, mládencov ba aj učiteľov privolali na vojenskú službu. V roku 1943 židovských obyvateľov odviekli to koncentračných táborov, odkiaľ sa väčšina už nevrátila. Na jar 1945 okupovala našu obec najprv nemecká, neskôr ruská armáda. Prenocovali v miestnych školských budovách. Nemci vyhodili do vzduchu obidva mosty pri obci. Nad územím obce sa udiali letecké boje. V týchto bojoch padlí vojaci sú pochovaní na miestnom cintoríne. Po druhej svetovej vojne pripadla naša obec opäť Československu. Začala sa kalvária Maďarov. Po vyhlásení kolektívnej viny Maďarov stratili naši obyvateľia štátne občianstvo a s tým spojené práva. V rokoch 1946-47 veľa rodín deportovali do Čiech, na miesta vysídlených Sudetov. Školy s vyučovacím jazykom maďarským zatvorili. Otvorila sa Slovenská ľudová škola. Po slovensky nevediacich školákov vyučovali po maďarsky nevediaci učiteľia – výsledok bol biedny. Potom nasledovalo vysídlenie do Maďarska, tzv. výmena obyvateľstva. Komisári určili a spísali rodiny (najmä majetnejších), na vysídlenie. Z okolitých miest a obcí už viezli transporty rodiny do Maďarska. Naši obyvateľia s hrôzou čakali na príkaz. Našťastie celá vlna týchto vysídlení sa zastavila tesne pred tým, ako prišiel rad na našu obec.

          Po revolúcii v roku 1948 nastalo zmiernenie v národnostnej politike. Naši obyvateľia opäť dostali štátne občianstvo a s tým súvisiace práva a povinnosti. Znovu sa otvorili školy s vyučovacím jazykom maďarským. Cirkevné školy už sa neotvárali, ale najdôležitejším  krokom bolo to, že deti sa mohli učiť vo svojom materinskom jazyku.

Na spoločnej ceste

          V roku 1960 sa otvorila nová základná škola na hranici Okoča a Opatovského Sokolca. V dvoch novopostavených budovách sa začalo vyučovanie v 18-tich triedach. Vznik spoločnej školy bol prvým krokom k spojeniu dvoch obcí. V roku 1970 sa spojili roľnícke družstvá Okoča, Opatovského Sokolca, pustatín Dropie a Veľký Sek. V roku 1976 sa spojili obce pod menom Okoč.